Šestonedelie – Najemotívnejšie obdobie v živote ženy. Neskutočne som sa naň tešila. Keď je všetko také čerstvé, vzácne, krehké a neopakovateľné. Bábätko najmenšie, aké môže byť, lebo každým dňom sa mi bude zväčšovať pred očami.Keď takmer celý deň prespí a ja ho môžem (musím) pozorovať, či dýcha a ako sa nežne mrví, až začne mľaskať a chce papať. Tie nekoordinované pohyby ručičiek a nožičiek a rôzne smiešne grimasy. „Žabičkovský“ reflex, keď ho vyzlečiem, lebo sa cíti ohrozene…

Neviem, či je táto téma natoľko zaujímavá (ešte možno pre ženy matky áno), ale ja o nej musím napísať. Lebo dnes je to práve 6 týždňov, čo sa narodila Sára Regina a ešte stále ma drží to neopísateľné absolútne šťastie, že je tu s nami, že prišla do našej rodiny, že mám dcéru. Samozrejme, na pár výpadkov, keď ma môj prvorodený syn Frederik vytočil do krajnosti (on je v tom majster). Bežný život dokáže človeka totálne zvalcovať, určite to poznáte – more povinností, k tomu človek musí jesť, piť, mať si čo obliecť a upratať, a často plniť očakávania rodiny, ale hlavne tie vlastné… Všetko sa zrazu zdá také prchavé, pocity a emócie sa v nás striedajú a aj tie najkrajšie životné okamihy nejako zošedivejú. Cítim, že pomaličky to prichádza aj na mňa. Preto chcem toto kúzelné obdobie zaznamenať, aby som si to neskôr mohla ľahšie pripomenúť a znovu to precítiť.

Ešte som nezažila nič krajšie, ako byť mamou. Na ten moment, keď som ju uvidela a mohla si k nej privoňať, nikdy v živote nezabudnem. Zrazu ten človiečik, ktorý si plával v brušku a mohla som si ho len predstavovať, je skutočný. Ešte pred deviatimi mesiacmi vôbec neexistoval a teraz plače, dýcha, trepe ručičkami a nožičkami a túži po teple maminho náručia. V nemocnici som sa cítila ako na dovolenke. Veď sa mi aj reálne začala – tá materská! Sára Regina sa narodila v piatok a cez víkend tam skoro nikoho nebolo, sama na izbe, mohla som sa jej oddane venovať a nič ma pritom nerušilo.

Bolo to skvelé. Rovnako príchod domov. Všetci boli takí šťastní, Frederika som konečne vystískala (do nemocnice nechcel chodiť, chcel, aby som už bola doma) a ten náš bytík sa mi zdal taký krásny, čistý a voňavý (predsa len nemocnica nie je butikový hotel). Čakalo ma skvelé jedlo, ďalšie dva týždne aj raňajky do postele (tata mal dovolenku) a keďže Sára ukážkovo spinkala po každom papaní tri hodinky, stihla som sa venovať Frederikovi, aj upratať, aj fotiť, aj si prečítať knihu. Keď sa zlepšilo počasie, začali prechádzky. Tá prvá je tiež nezabudnuteľná, ešte bolo nasnežené a trvala krátko – necelú hodinku, ale ten pocit, že sme všetci vonku a že život pulzuje a my sme opäť naskočili do reálneho sveta už vo štvorici… Keď som už zostala s deťmi cez deň sama, začali krušnejšie časy, ale nejako sa to dá.  Jeden deň je lepší iný horší, ale chvalabohu máme v Nitre tetky, babky a vôbec sa nehanbím zavolať si ich na pomoc, nech nemáme ponorku a nech sa aj ony tešia z vnúčat, pravnúčať.

Pri deťoch som sa naučila, že tá najkrajšia chvíľa sa behom sekundy môže zmeniť na katastrofu, keď začnú napríklad obe naraz „vrešťať“, a vy ste si zrovna pripravili cesto na lievance a konečne sa od obeda (je 19. Hodín) idete najesť. V kuchyni je totálny bordel, lievance prihoreli, z toho stresu sa vám zvyšok cesta vyleje po celom sporáku a ide vám hlava prasknúť, lebo neviete, kam skôr skočiť… A to sú len také bežné denné situácie. Moja najväčšia skúsenosť s deťmi je, nikdy sa nesťažuj, lebo vždy môže byť ešte horšie…

Viem, že si musím dať záležať, aby každý deň bol niečím pekný, že sa nemôžem opustiť a dať zvalcovať povinnosťami. (Aj keď niekedy je to fakt na prášky…) Že si musím užívať tie moje ratolesti, hrať sa s Frederikom ďalej na koberci a zároveň kojiť Sárinku, vonku sa s ním naháňať aj s kočíkom a nechať mu možnosť starať sa o malú sestričku, stále by ju hladkal, bozkával a rozprával sa s ňou (nebáť sa, že jej ublíži). Každý deň sa vychystať do mesta, pekne obliecť seba aj deti, aby o mne nehovorili, bože tá sa opustila, má to ťažké s dvoma deťmi, zúfala matka… aj keď niekedy sa tak cítim.

Pri Frederikovi som sa zoznamovala s novou úlohou mamy a musela v sebe spracovať, že nový malý človiečik ma potrebuje 24 hodín denne, 7 dní v týždni, proste stále a furt a že sa mi tým mení život od základov a že už nie som paňou svojho času. Pri Sáre to už beriem úplne prirodzene a teším sa z toho, sme si navzájom pre seba najväčším darom ♥.