Takmer denne sa tam zastavíme na capuccino, kupujeme si tam knižky (dospelácke aj tie detské) a staré platne tatovi na narodeniny, meniny a Vianoce. Kníhkupectvo, antikvariát a libresso – Pod Vŕškom máme s Fefem veľmi radi. Nemajú tam všetko a to sa nám páči, hlavne brakové knihy tam určite nenájdete. Nebavia ma obchody, kde je nekonečný výber, neosobný prístup a komercia. Pri dvoch deťoch nemám čas, aby som sa mohla náhodne začítať do hocakej knihy pri popíjaní capuccina (naposledy sa tak stalo týždeň pred Vianocami a fakt som si to užila a vybrala vtedy úžasnú knihu Dejiny lásky) a tak sa zvyknem personálu spýtať, akú knihu by mi odporučili. Ostatne to bola kniha Zvláštni smutek citrónového koláča od Aimey Benderovej.

Bola výborná, po každej stránke. Zaujala ma svojou dojemnou melancholickou náladou, vtiahla do iného sveta, odviedla pozornosť po celom dni od detí, čo je na materskej dovolenke nevyhnutné, aby vám nepreplo. Prekvapila skvelým námetom a utvrdila v tom, že stále sa dá vymyslieť niečo nové a netradičné. Obohatila o nový uhol pohľadu, ktorý sa ma bude o pár rokov týkať a ešte som sa nad ním nezamýšľala. Príbeh rozpráva 9-ročné dievčatko Rose, ktoré zistí, že dokáže z jedla rozpoznať emócie ľudí, ktorí ho pripravovali. Z citrónového koláča, ktorý jej upiekla mama k 9. narodeninám, zrazu cíti jej zúfalú samotu… Toto zvláštne nadanie vníma ako utrpenie, s ktorým sa musí naučiť žiť. Veď si len predstavte, že nič by ste nemohli z chuti zjesť a pritom sa rozprávať s partnerom, ale v každom súste by ste cítili nejaké emócie… Príbeh krásne plynie a dáva si načas, lebo aj keď sa nám zdá, ako sa veci dejú rýchlo, v skutočnosti trvá roky, kým určité veci pochopíme, precítime a transformujeme v skutky. Knihy, v ktorých je celý príbeh zhustený do jedného dňa a podobne, aby vás držali v neustálom napätí, ma nikdy nebavili. V texte rada hľadám skryté súvislosti a rozmýšľam, či to bol autorov zámer, alebo len náhoda a tak rada by som sa o nej s niekým porozprávala…

 

Najskôr som tu chcela rozpísať, čo ma v knihe najviac zaujalo – ale to by som vám prezradila kľúčové momenty príbehu, tak to radšej robiť nebudem. Možno si túto skvelú knihu budete chcieť prečítať. Ako povedal môj manžel so smiechom: „To len ty môžeš čítať také uletené knihy!“ Nemôžem, ja musím!

Citujem: „Občas, podotkla spíš pro sebe, občas mám pocit, že své vlastní děti neznám. …Koneckonců, porodila nás sama, krmila nás a vyměňovala plenky, pomáhala nám s úkoly, líbala nás a objímala, zaplavovala nás láskou. Že nás v skutočnosti nezná, to byla tá nejpokornější věc, jakou může matka přiznat.“ Paradox je, že Rose svoju matku dokonale poznala, vďaka jedlu, ktoré pripravovala a ona musela spolu s jej emóciami jesť… Strašidelná predstava, keby vaše deti vedeli, čo si v skutočnosti myslíte a cítite…. To, ako ma budú vnímať, je pre mňa nová dimenzia života. Len donedávna som bola dcéra svojej matky a zrazu som už aj matka svojej dcéry.

Keď dočítam posledné strany nejakej knihy, často už neviem, čo bolo na začiatku… Napriek tomu, že som tú knihu vzala do rúk pred týždňom či dvoma. Zostáva mi len určitý dojem. Často ju začnem zvonu listovať, aby som si príbeh nejako ucelila a zapamätala. Zbytočne. Po ďalšom týždni je to ešte horšie – už si pamätám len, že to bola super kniha. A táto pre mňa super bola. A už si len pre seba zapisujem, že motív stoličky bol pre mňa v tomto príbehu kľúčový 🙂